Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História

Prvá písomná zmienka o Stupnom pochádza z roku 1416,  hoci morfologický vývoj obce do tohto roku nie je presne popísaný. Obec vznikla v chotári obce Jasenica a patrila panstvu Bytča.

 

Podľa  informácií v hovorenej podobe, ktoré sa tradujú z generácie na generáciu   predpokladá sa , že prví obyvatelia založili osadu pri hrade na Žeravici, ktorý vlastnil pán  hradu  Krajčo. Neskôr došlo k požiaru hradu aj obydlia poddaných a títo boli prinútení  hľadať nové miesto na vybudovanie osady a usídlili sa v miestnej časti zvanej „Spád“. Toto miesto nebolo veľmi priestranné a ako pribúdalo obyvateľov  boli títo prinútení hľadať nové miesto, kde by sa dali postaviť nové domy. Takéto miesto skutočne našli, keďže boli už vtedy pracovití odrazili v údolí tok rieky a tak získali priamo v údolí vhodné a priestranné miesto pre stavbu väčšej obce. Na toto miesto sa aj presťahovali – prestúpili. Dali tak základ nielen väčšej dedine ale aj jej menu Stupné.

 

Neskôr došlo ku klčovaniu okolitých porastov a obyvtelia si rozširovali priestor na obrábanie pôdy . Tak vznikli miestne časti ako Kopánky, Hole, Dlhé, Záhumnie, Pernajov. Posledným majiteľom dediny  bola barónka Poperová z Bytče.  Určitý čas patrila dedina  i rodu Politzerovcov a ďalšími spolumajiteľmi bol tiež rod Marmostein, Velič a rodina Majerských.

 

V prvopočiatkoch pracovali ľudia na pánskom, žili veľmi biedne a živili sa hlavne lovom rýb, ulovenými drobnými zvieratami a potravinami vypestovanými na malých  prílesných políčkach. Prvé údaje, ktoré hovoria o počte domov sú z roku 1598, kedy v bolo  v obci 24 domov a 1 mlyn. Uvádza sa , že v roku 1784 mala obec Stupné už 396 obyvateľov,  v roku 1828 to bolo 552 obyvateľov. Zvyšovaním počtu obyvateľov nastáva rozvoj obce po duchovnej aj materiálnej stránke. 

 

V  roku 1901 bola postavená 1-triedna základná cirkevná škola, ktorá bola asanovaná v roku 1982, zachovali sa len dobové fotografie. Do roku 1940 bol v obci 1 mlyn, 2 stolárske dielne, 2 kováčske dielne, 1 kolár a píla na porez guľatiny. 

 

Pretože obec neposkytovala dostatok obživy, boli obyvatelia nútení odchádzať za zárobkami mimo domova a to hlavne ako robotníci do Maďarska, Nemecka, Rakúska, Francúzska a mnoho sa ich vysťahovalo do Ameriky a Kanady.

 

Najviac obyvateľov  853 mala obec v roku 1970, ale tým, že nebola spádovou  výstavba nových rodinných domov bola obmedzovaná  a mladí ľudia sa z obce odsťahúvali do bytov do okresného mesta Považská Bystrica.

 

Požiarna zbrojnica bola postavená v roku 1953, priestory starej slúžili zároveň ako učebňa i kultúrny dom. V rokoch 1980 – 1982 sa v obci stavala nová kaplnka, ktorá je zasvätená Sedembolestnej Panne Márii. V priestoroch novej kaplnky je umiestnená kultúrna pamiatka z roku 1805, drevená socha Sedembolestnej Panny Márie.

 

V rokoch 1974 sa začalo s výstavbou novej základnej školy – dvojtriednej, ktorá bola v roku 1987 prerobená na materskú školu. Obecný úrad Stupné sídli v priestoroch kultúrneho domu, ktorý sa začal stavať v roku 1968 postupne, po etapách a dokončený bol v roku 1978.


 

POVESTI

Balej a Turek

 

     Krušné to boli časy za tureckých vojen. Lúpežné oddiely na koňoch cválali krajinou, objavili sa znenazdania aj hlboko v tyle uhorskej obrannej línie. Kam prišli ostávali po nich spúšť, skaza a smrť.

     Pokojamilovní sedliaci museli byť stále v strehu, strážiť si svoje sídla, držať varty na vysokých kopcoch, hľadať skrýše v hlbokých lesoch. Postupom času sa ľudia trochu osmelili, zistili, že tí počerní démoni na rýchlych vraných koníkoch sú tiež z mäsa a krvi, dá sa pred nimi aj ujsť. Aspoň ujsť, keď sa im už netrúfali postaviť už na odpor

     Neobišli pohanské hordy, ani stredné Považie. Hore Váhom prenikli až pod Javorníky. Jeden oddiel, asi päťdesiatčlenný, zamieril do Papradnianskej doliny. Popri Váhu už vyrabovali všetky dediny a koristi sa im stále málilo.

     Vyrabovali Jasenicu. A opäť zmizli ako hmla.

     Stupné – kúsok nad Jasenicou v Papradnianskej doline – bolo chýrne krásou tamojších mladých žien a dievok. Také Turci radi chytali a brali do otroctva.

     Bolo len otázkou času, kedy sa vrátia.

     Na hornom konci dediny pod vysokým kopcom Bukovina je úzka dolina zvaná Potoky. Jej potok zurčí popod strmý zráz nízkeho vŕšku, ktorý nazývajú Hôrka.

     Pod Hôrkou sa čupilo zopár drevených chalúp a hospodárskych stavísk.

     Býval tu aj mládenec Balej. Jedného slnečného dňa kosil trávu na Hôrke. Temeno Hôrky bolo vtedy holé, lúčnaté. Dovideli ste z neho až dolu k Váhu.

     Odrazu ho čosi vyrušilo do kosenia. Akýsi temný hluk, akoby vzdialené dunenie konských kopýt v diaľke. Balej zaostril zrak do diaľky a zbadal jazdecký oddiel v kúdolí prachu na ceste z Jasenice do Stupného.

     Nelenil veru. Ako vietor zbehol z Hôrky a kričal na plné pľúca: Turci idúúú!

     Strhol sa poplach. Prestrašení ľudia si narýchlo balia batôžky a v húfoch uháňajú do hory ukryť sa. Jeden z Turkov pricválal až pod Hôrku a zbadal utekajúcich ľudí. Hneď privolal svojich kamarátov, že ich idú pochytať. Balej utekal posledný, keď videl, že je zle, volá:

     - ľudia, nechoďte hore potokom, lebo vás Turci dohonia! Bežte hore na Bukovinu, tam vás nedostanú!

     Ľudia sa hneď začali škriabať hore svahom strmým ako strecha. Kým Turci dobehli, ľudia starí i mladí, muži, ženy i dievky, aj dievky, po ktorých Turci najviac prahli, všetci už boli na krkolomnom svahu kopca. Tam za nimi na koňoch nemohli. Darmo skúšali, nedalo sa! Len niektorí kone dolámali. Nuž iba vytasenými šabľami hrozili a napajedene sa dívali, ako im živá korisť uniká.

     Balej, ktorý bežal posledný už nestačil za svojimi na Bukovinu ujsť. Odrazil sa preto na druhú stranu – na Hôrku. Jeden Turek ho začal prenasledovať na koni. Letí za ním ako víchor s vytasenou šabľou, že mu hlavu zotne.

     Balej trieli, čo mu sily stačia. Veru, bol to beh o život! Vybehol až na úzky hrebeň kopca. Ak ho Turek dohoní, bude mu amen.

     A Turkova šabľa už takmer líže jeho krk.

     Ženú sa v tom šialenom behu po úzkom hrebeni Hôrky – Balej a Turek. Zabudol Turek v tom ošiali, že nie je na šírych pláňach svojej domoviny. Ženie koňa ako besný, kope ho do slabín, rýchlejšie, čo najrýchlejšie skoliť toho neveriaceho psa!

     Po úzkom hrebeni Hôrky bol chodníček iba pre jedného človeka, nie pre koňa.

     Na pravej strane z hrebeňa spadá kolmá stena. Na jej úpätí kameňolom – jama vyrúbaná v skale.

     Už má Turek Baleja na dosah svojho kriváka. Víťazoslávne zreve a ide zasadiť smrtiaci úder.

     Vtedy sa vernému tureckému vraníkovi šmykli nohy nad priepasťou a svištiace ostrie šable tesne minulo cieľ.

     Len pár sekúnd plachtili vzduchom dve telá – jazdca a jeho koňa. Vzápätí pristáli na bielučkých vápencových balvanoch na dne kameňolomu a roztrieštili sa na kusy. Vedľa nich dopadla vytasená šabľa a naposledy zvučne zazvonila. Sťa umieráčik.

     Rodná Hôrka zachránila život Balejovi i ostatným obyvateľom osady na jej úpätí. Lebo keď lúpežníci zazreli smrť svojho kamaráta, dali sa do cvalu a zmizli zo Stupného ako gáfor. Alah im tentoraz neprial. Nejaký čas bol od nich v okolí Papradňanky pokoj.

 

(Povesť z knihy Štefana Meliša: Kráľ Matej pod Manínom)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

dnes je: 23.8.2017

meniny má: Filip

webygroup
ÚvodÚvodná stránka